Demokracia a pseudodemokracia.

"Demokracia je vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud.

Abraham Lincoln

__________________________________________________________________________________________

Demokracia nespočíva (iba) v slobodných voľbách. Nepostačuje raz za štyri roky rozhodiť po školách volebné urny a zvoliť takzvaných "zástupcov občanov" (rozumej poslancov). Ďalšími neoddeliteľnými princípmi demokracie musia byť aspoň:
- kontrola výkonu moci,
- rovnosť všetkých občanov pred zákonom,
- rešpektovanie základných ľudských práv.

Ak sa deklaruje, že "štátna moc pochádza od občanov" (čl. 2 Ústavy SR), absencia inštitútu odvolania poslanca občanmi (ako legitímnym zdrojom štátnej moci), je bez pochybností závažným nedostatkom demokracie. V situácii, kedy sa navyše zvolenie poslanca nepodmieňuje žiadnym kvórom, teda ak pre zvolenie "zástupcu občanov" teoreticky postačí aj jeden jediný platný hlas (nevynímajúc hlas samotného budúceho poslanca), nemôže de iure ani de facto ísť o "zastúpenie občanov". Jediný občan nie je legitímnym zdrojom štátnej moci. Zdrojom moci sú občania (množné číslo).

Zákon okrem toho odchylne upravuje voľbu zástupcov občanov, ktorej platnosť neviaže so žiadnou minimálnou účasťou, avšak platné ľudové hlasovanie (referendum)  podmieňuje účasťou nadpolovičnej väčšiny voličov. V kontexte znenia čl. 2 ods. 1 Ústavy SR ("Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.") možno túto odchylnú úpravu vnímať ako diskrimináciu priameho výkonu moci, a to diskrimináciu obzvlášť závažnú.

Závažnosť  a rozpor s demokraciou takejto odchylnej úpravy spočíva v extrémnom zvýhodnení práve tej formy výkonu štátnej moci, ktorá má trvalejšie následky zásahu do práv a povinností občanov. Dôvody? Za vyše 18 rokov (od  účinnosti Ústavy SR) boli vyhlásené iba 4 referendá, t. j. 0,22 referenda/rok), zatiaľ čo "Národná rada Slovenskej republiky zasadá stále." (čl. 82 ods. 1 Ústavy SR).  

Tzv. zástupcovia (poslanci) vykonávali pôsobnosť štátnej moci za týchto 18 rokov cca 3690 dní, priamy výkon štátnej moci občanmi bol im láskavo dovolený len 4 dni. Občania fakticky vykonávali štátnu moc, ktorá od nich pochádza, iba v 0,01% prípadoch, kým poslanci v zvyšných 99,99%. Trvalejšie následky voľby poslancov na zasahovaní do práv a povinností občanov v porovnaní s rozhodnutiami občanov (prameňa štátnej moci) cestou ľudových hlasovaní (priamou demokraciou) sú tým viac než dostatočne preukázané.

Treba zdôrazniť, že nie zvolením poslancov, ale samotným dňom volieb, končí sa na štyri roky účasť občanov na vykonávaní štátnej moci. Počas zvyšných 1459 dní občania strácajú nárok uplatniť svoje právo vykonávať štátnu moc síce nie de iure, ale zaručene de facto. Toto ich právo zostáva čiste v rovine proklamatívnej, majúc hodnotu iba ak papiera, na ktorom je čl. 2 Ústavy SR vytlačený.

V situácii, keď mandát poslanca zaniká taxatívne v čl. 81a Ústavy SR vymenovanými spôsobmi (uplynutím volebného obdobia, vzdaním sa mandátu, stratou voliteľnosti, rozpustením Národnej rady Slovenskej republiky, vznikom nezlučiteľnosti alebo dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol poslanec odsúdený za úmyselný trestný čin alebo za neúmyselný trestný čin, a súd nerozhodol o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody), je kontrola výkonu moci občanmi (odvolanie poslanca) absolútne vylúčená, hoci patrí k základným princípom demokracie. Takáto naša karikatúra demokracie nie je demokraciou už len z princípu významu gréckeho slova "δημοκρατíα", kde "δημος" (demos) = ľud a "κρατειν" (kratein) = vládnuť.

Ak sa takzvaný zástupca občanov (poslanec) nikomu nezodpovedá za svoje činy, nepodlieha odvolateľnosti, ťažko ho vôbec nazvať zástupcom (občanov, t.j. samotného zdroja štátnej moci). Zodpovedá sa iba akémusi fiktívnemu svojmu svedomiu a vedomiu, ani jeden z týchto artikulov nie je však zdrojom štátnej moci. V našej vlasti z pohľadu kontroly výkonu moci nie je demokracia, ale iba jej karikatúra plná chýb a vád. Aj preto SR v roku 2010 skončila v hodnotení Indexu demokracie spomedzi 167 hodnotených štátov svete ako "demokracia s vážnymi závadami" na 38. mieste. Pred nami sú Uruguaj, Kostarika, Malta, Chile, Estónsko, Maurícius, Botswana, Taiwan, Juhoafrická republika... Vysoko pred Slovenskom (na 16. mieste) skončila Česká republika - tá zapadla do kategórie "reálna demokracia".

Rovnosť všetkých občanov pred zákonom: tu je ešte závažnejšie porušenie zásady pôvodcu všetkej štátnej moci (občanov), ak na zvolenie zákonodarného zboru nie je potrebné žiadne kvórum. Napríklad ak by sa volieb zúčastnili iba kandidáti na poslancov a týmto by sa stali členmi zákonodarného zboru, čo v podmienkach Slovenskej republiky zďaleka nie je vylúčené, dostali by sa do nedemokratickej pozície, lebo by zastupovali iba samých seba, a nie je v tomto prípade možné hovoriť o zástupcoch občanov. Pri výkone štátnej moci, ktorá všetka má pochádzať od občanov, je spochybnením najvyššieho kalibru, ak zástupca zastupuje seba samého. Otázna je v tomto prípade samotná zákonodarná moc a jej vykonávanie (vydávanie zákonov), ak sa vydávajú zástupcami, ktorí zastupujú samých seba, a nie občanov. Nemenej otázne je, či takto vydaný zákon možno vlastne nazývať zákonom a možno vynucovať jeho plnenie. Rovnosť pred zákonom v našej vlasti je ďalej flagrantne atakovaná nespočetnými imunitami a výsadami - až na úrovni kráľovských výsad a imunít, ktoré si nikým nekontrolovateľní a nikomu sa nezodpovedajúci tzv. zástupcovia (poslanci) štedro nadelili. Ako extrémny príklad nerovnosti pred zákonom možno uviesť teoretickú situáciu, kedy by poslanec v stave opitosti zrazil autom a pritom usmrtil dieťa (osobu požívajúcu status "chránenej osoby" podľa Trestného zákona). Zatiaľ čo poslanec by nanajvýš prišiel o vodičské oprávnenie, ak by s jeho stíhaním nesúhlasili ostatní jeho kolegovia v parlamente, žiaden iný postih by mu nehrozil. Na druhej strane občan ako jeden z nositeľov všetkej štátnej moci - ak by sa dopustil rovnakého trestného činu, bol by postihnutý bez akejkoľvek potreby súhlasu kohokoľvek iného, a to až odňatím slobody nepodmienečnou formou. Rovnako je to v otázke každej inej trestnej činnosti poslancov. Kým v prípade človeka závislého na drogách by tento šiel do vyšetrovacej väzby, ak by u neho polícia našla napríklad aj jednu cigaretu marihuany, poslanec môže pokojne mať sto kilogramov kokaínu, bez súhlasu Národnej rady SR nemožno ho do vyšetrovacej väzby vsadiť a za ten čas, kým parlament o tejto otázke vôbec začne rokovať, zmarí všetko vyšetrovanie v danej veci, bude pôsobiť na svedkov, môže opustiť krajinu a vysmiať sa Slovenskej pseudodemokracii. 

Rešpektovanie základných ľudských práv: počet rozsudkov Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva vo veciach žalôb občanov proti Slovenskej republiky, ktoré vyhrala Slovenská republika, je nižší ako 1%. Obmedzenie k prístupu obhajovať svoje práva napr. podmienením zastúpenia pred Ústavným súdom Slovenskej republiky je tiež určeným právom iba pre bohatú kastu, ktorá si advokáta dovoliť môže. Navyše aj o samotných rozsudkoch Ústavného súdu možno mať viac, než iba pochybnosť, ak zoberieme do úvahy fakt, že právo obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva má občan až po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych možností (Ústavného súdu SR vrátane) - k tomu pozri percento úspešnosti SR v žalobách občanov proti SR.

Demokracia je úzko spätá so slobodou. Nie so slobodou bezbrehou či anarchiou. Ale slobodou v tom jednoznačnom zmysle, akým možno slobodu chápať, teda právom robiť všetko to, čo neubližuje inému občanovi, ako aj všetko to, čo zákon a ústava nezakazuje.

Pri otázke slobody sa vynára logická otázka priamej demokracie. Slobodným je predsa iba ten, kto má právo, odvahu i zodpovednosť prevziať vládu svojich vecí do vlastných rúk. Sloboda nie je brošňa, ktorú možno prenášať. Nemožno ju nájsť ani na rokovaní parlamentu, ak sú jeho poslanci neodvolateľní občanmi a teda nikomu sa za svoju činnosť nezodpovedajú. Nedá sa prideľovať, ani odoberať po častiach. Sloboda nie je deliteľná. Je iba jedna, celá, tá pravá. Ľudia ju buď majú, alebo nemajú. Je im dopriata, alebo odopretá. Je nemožné mať iba časť slobody, ako je nemožné považovať časť hoci aj živého tela za ľudskú bytosť. Živá priedušnica nie je človekom. A presne tak, ako človek, rovnako nedeliteľná je aj ľudská sloboda. So slobodou doposiaľ vždy bok po boku kráčali prospech a úžitok, progres, pokrok a blahobyt. S "hrou na slobodu", kedy sa miesto slobody za znenia slávnostných rečí predvádza jej rozkrájaná mŕtvola, prichádza iba ak apatia, nedôvera, stagnácia, úpadok.

Pokiaľ slovenská spoločnosť nebude pripravená uchopiť svoj životný priestor, pokiaľ občan Slovenskej republiky má falošný pocit, že demokracia je rozhodenie hlasovacích urien raz za pár rokov po školách a úradoch, pokiaľ občania našej vlasti nedospeli k presvedčeniu o nielen potrebe, ale životnej nevyhnutnosti priamej demokracie ako jedinej známej záruky slobody v histórii ľudstva, možno iba dúfať, že raz túto výzvu pochopia niektoré z ďalších generácií a budú užívať práva a slobodu, o akých sa nám ani len nesníva.

Momentom, ktorým by občania prevzali správu vecí verejných do svojich rúk - priamo, bez sprostredkovateľov či delegátov, zástupcov, gestorov a iných tútorov, okrem demokracie ako takej zvíťazí mier a pominie hrozba vojen. 

Plebiscit, referendum, vôľa väčšiny a rešpekt k názoru menšiny nech otvoria bránu cesty k skutočnej demokratickej republike. Republike bez ovládajúcich a ovládaných. Republike bez dôležitejších a menej dôležitých. Republike bez pánov a poddaných. Republike, ktorá sa stane omnoho viac, než iba výbercom desiatkov a daní. Občania nech nájdu odvahu a pochopia význam povinnosti hlasovať v plebiscitoch, ak v tejto povinnosti uvidia skutočný rozmer víťazstva slobody, nie populistami šírené falošné proroctvá o povinnej účasti na referende ako o strašiakovi neslobody. Strašiakmi sú práve populisti, ktorí tvrdia, že slobodou je právo nezúčastniť sa na plebiscite. Sú strašiakmi budúcnosti. Časť z nich iba z dôvodu hlúposti a malomyseľnosti a chudoby ich ducha. No tá nebezpečnejšia partia z nich z celkom prozaických dôvodov - zo zištných pohnútok. Taľafatkami o práve na neúčasť sa snažia rozdrviť na prach samotnú podstatu vôle ľudu. Vôľa ľudí sa nedá nikdy presadiť, ak k rozhodnutiu postačí hoci aj jeden jediný platný hlas. "Nadpolovica z ničoho" nie je, nikdy ani nebola a nikdy predsa ani nemôže byť hlasom ľudu. Hoci by sa táto "nadpolovica z ničoho" od hlavy až po päty ovešala štátnymi symbolmi.

Vladimír Hacek, MUDr., 5.december 2010, © 2010, aktualizované: 20. jún 2012, © 2012, Hont Medik s.r.o.

anibline

Upozornenie!

Spoločnosť Hont Medik s.r.o. spravuje majetkové práva ku zamestnaneckému autorskému dielu (§ 50 autorského zákona).

Právo udeliť súhlas patrí konateľovi spoločnosti Hont Medik s.r.o.

anibline